One big family

Tento príspevok mal byť najprv o mojom super "diskopríbehovom" outfite, ktorý moja mama odsúdila a zhodnotila, že mi šibe. O tom neskôr, vlastne ani vôbec. Fajn, mal byť o tom, ale viete ako sa hovorí, človek mieni a boh mení. Stalo sa bum ble. Dnešný deň som mala v pláne stráviť pri daniach, zdaniteľných i nezdaniteľných kravinách a ekonomike. Pokojne píšte ak potrebujete vedieť ako sa rozdeľuje hospodársky výsledok. Nič nič nič. Nič z toho som nerobila. Bola som preč. 

Pôvodne to mal byť krátky výlet, malá návšteva, kde som mala byť len ako doprovod. Do niektorých vecí sa musí človek nútiť a niektoré idú samé. Takže pointa toho všetkého je, že som dnes na obed mala iba polievku pretože nebolo čas na nič iné. 

Priznávam, že som nikdy neverila, že pôjdem do detského domova. Bála som sa. Myslela som si, že keď tam uvidím tie deti bude mi smutno alebo zle, jednoducho niečo. Nič z toho nebolo. Išli sme navštíviť jedného chlapčeka, ale neostalo to pri ňom. Samozrejme postupne začali chodiť aj iné deti, neuveriteľne zlaté a zábavné. Boli skvelé. Pri rozhovore s pani vychovávateľkou (taktiež volanou "teta") som počúvala čísla, koľko detí je tam, koľko detí v rodinách a v iných pracoviskách. Spokojnosť. Všetky deti s ťažkým životným osudom a všetky rodiny, ktoré sa podujali takéto deti vychovávať a starať sa o ne majú všetok môj rešpekt. Žiť v miestnosti s rozvrátenou rodinou (počet kusov 23) na 2 x 3 metroch či spávať s rodičmi pod mostom zas tak rodinkárske nie je. Preto im je lepšie tam kde sú. 

Slzy, smiech, krik, úsmev, objatie a plamienky v očiach. Je úplne jedno či má dieťa 2, 6, 10, 11 15 rokov - všetci sú na rovnakej lodi. Všetci sú jedna veľká rodina. S darčekmi, hračkami a sladkosťami opatrne. Všetko treba dávkovať opatrne nech raz nie je všetko a druhýkrát nič. V každom prípade, strávila som tam krásne chvíle, plné hlavne hlavne hlavne pozitívnych pocitov a zážitkov. Vrátim sa. 




 


Človek si začne sakra vážiť svoju rodinu. Milujem svoju mamu, svojho otca, svojich bratov. Všetkých, ktorí sa o mňa starajú a dávajú mi to najlepšie. Som síce dospelá, ale vždy budem dcéra. Po dnešnom dni by som si niekedy dala facku za to, ako sa niekedy chovám k mamke. Nevedomosť oči zatvára, poznanie ich otvára. Opäť som dnes znova videla, že niekdy sú cudzí ľudia lepšia rodina ako tá pokrvná. 

Musím sa naučiť vážiť si všetko čo mám ešte viac.  



instaphoto - name: bobinkal
(Bohužiaľ fotky s týmito super detičkami som musela odstrániť.)

4 coments:

  1. Je dobře, že jsi napsala takový článek, myslím, že mnoha lidem otevře oči. Já se sice snažím uvědomovat své štěstí každý den a každý den jsem vděčná za svoji rodinu, ale přesto jsem si teď znovu díky Tobě uvědomila, jak obrovské mám štěstí.. že jsou na světě děti, které nemají nic z toho co mám já.. a to co já považuji za normální, oni o tom jen sní.
    Děkuji ♥
    Mimochodem Ti to neskutečně sluší!!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ňuňu posledná fotka <3 taká na zožratie :) páči sa mi outfit :)

    OdpovedaťOdstrániť

 

ARCHIVE

Používa službu Blogger.

TRANSLATE

FOLLOW BY EMAIL

KONTAKT

fkovalcikova@gmail.com