Ball of feelings

Niekedy to jednoducho tak je. Život s nami zamáva a my ani nevie svoje meno. Ocitneme sa tam a tam, s tým či tým. Sníva sa mi? Kde a prečo som? Som? Existujem? Áno, som. 

Počkaj. Chvíľu stoj. Zastav sa a vnímaj. Cítiš silu vetra, intenzitu slnečných lúčov a počuješ tlkot svojho srdca? Sú chvíle, áno sú, kedy jednoducho nevnímaš nič veľké. Pocity. Šup, šup, šup. Srdiečko sa rozbúcha, dych zrýchli, tlak stúpa. Vnímate len jednu vec, jednu skutočnosť, jednu osobnosť. Nepatrný úsmev do jednej strany, v očiach malé trblietky (náznak hviezdnej oblohy). Nie žeby sa človek nechoval ako zviera, niekedy, ale práve v takéto momenty sa človeku v brušnej dutine objavia motýliky. Tie ich krídelká šteklia Vaše bruško z vnútra. Pekné, krásne, najkrajšie pocity. A čo tie zlé? 

Už v brušku motýliky nie sú. Nie, nie. Všetko sa v ňom jednoducho točí. Svet je hore hlavou. Čo je správne a čo nie? Čo je skutočné a čo nie? Čo je dobré a čo zlé? Strach a neistota. Nervózny pohľad na všetky svetové strany, v hlave znova prázdno. Čo robiť? Ako pomôcť samému sebe? Bojím sa, srdce znova rýchlejšie búcha, začínajú sa mi potiť dlane. Svet sa trochu točí. Prečo tento kolotoč neostal len v bruchu? Točí sa Zem do opačnej strany alebo je to len môj svet? 

Všetko sa o niekoľko sekúnd spomaľuje, veci sa rozostrujú a iné sú úplne jasné. Bože, zase som v spomalenom filme? Do uší mi pomaly vniká pieseň. Dramatická, romantická, pochmúrna. Presne podľa situácii. Vhodnosť songov je neuveriteľná. Kto to v tej mojej hlave púšťa? Hudba znie v pozadí, city sa derú do popredia. Zažívame déja vu, lovíme v minulosti, vnímame prítomnosť, očakávame s nádejou budúcnosť.  Sústreď sa človek. Vnímaj krásu okamihu, precíť všetky pocity. 

Mýlila som sa. Človek nemá vo svojom živote len jedno "klbko pocitov" Dokážeme ich rozplietať niekoľko naraz. Rôzne farby, rôzne dĺžky. Každé kĺbko prislúcha jednej bytosti. Osoba v našom živote, ktorá sa objavila a nechala citovú stopu. Je len na nás, čo s kĺbkom spravíme. Hrať sa s ním.... Odkotúľať preč a viac ho nevziať do rúk.... Pomaly spoznávať a odmotávať nitku po nitke.... Zavrieť klbko do skrine a počkať na správny čas, čas kedy sa budeme môcť k nemu vrátiť a pustiť sa do jeho odmotávania..... A čo teraz? Aké klbko držím v ruke? Aké pocity vo mne vyvolá? Odhotím, pohrám sa či spoznám? Otázky. Samé otázky a nevedomosť. Stretávame ľudí. Ignorujeme ich i spoznávame. Je to len na nás. 

Ahoj človek, si len ďalšie klbko v mojom živote...









Už keď som prišla do ateliéru s klbkom v ruke, nedokázala som vysvetliť, aké fotky chcem. Najprv som sa chcela celá zamotať do neho úplne celá. Rozumiete mi, aby to bolo presne autentické tomu ako sa cítim. Nakoniec som od toho upustila, ale fotky existujú a ja i Martin Krystýnek sme spokojní. Čo poviete?

6 coments:

  1. ty fotky jsou úžasné. rozhodně by mě to bavilo fotit, je to skvělý nápad

    OdpovedaťOdstrániť
  2. fotky jsou skvělé a krásně píšeš!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. krásne fotky ... a popis ... hovoríš mi z duše ... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Úžasné fotky! Rozhodně se vám povedly!♥
    Nikus

    OdpovedaťOdstrániť

 

ARCHIVE

Používa službu Blogger.

TRANSLATE

FOLLOW BY EMAIL

KONTAKT

fkovalcikova@gmail.com