Keep calm and graduate

1. part

Úsmev na tvári od ucha k uchu. Áno, vyzerám ako reklama na zubnú pastu - úsmev Colgate. Keď sa konečne vymotám z 2 metrovej periny, natlačím do seba raňajky, ktoré len tak tak udržím obliekam sa. Kombiné, pančucháče, šaty... Pekne podľa pravidiel i postupnosti. Úsmev na tvári nezmyzol. Uvažujem, či to je hystériou alebo jednoducho tým, že je to konečne tu. To čakanie. Ten proces, ktorý prebiehal niekoľko hodín i minút pre vypuknutím je neuveriteľný. Toľko motýľov som v brušku nemala asi ani keď som bola zaľúbená. Jemne ma trasie, ruky sa mi trasú. Žalúdok ma šteklí a ústa sa jemne pohybujú v neurčitej čiarke. Raz smutný, raz veselý smajlík. Obrovská taška do ruky, slnečné okuliare na oči a môžem ísť. Už len na záver jedna veta: Všetci zachovajte paniku.



2. part

Dnes to je horšie. Už ani slnko nesvieti. Od stresu sa mi trasú už aj ruky a pravdu povediac, nedokážem si spomenúť už ani na jedno anglické slovo. Nie, nepomôže mi ani: "Ty to dáš." Nechcem to počuť, nevyplýva to dobre na môj jemne agresívny stresový stav. Nie je to také, ako keď si doma robíte testy z minulých rokov, ležíte v posteli, máte chill, nikto na Vás netlačí a vy dokážete ako tak rozmýšľať. Stres, rýchlosť, posledná lavica. V mojom vnútri nehrá jediná pozitívna skladba. Už nech je to za mnou. Opäť to čakanie. Ak mám takto celý život čakať, tak ma porazí. Už teraz si predstavujem, čo bude dnes poobede. Bujaré oslavy (pri tom to naozaj nie je ešte ani z ďaleka vyhraný boj), radosť i smútok zažehnaný kadečím, debaty o budúcnosti a o tom, či nás čaká o ďalšie dva týždne (mňa osobne štátnice alebo mrtvica). Dnes je to iné. Možno preto, že je to druhýkrát, možno preto, že si nie som ničím istá, možno preto, že som sa nepripravovala, možno preto, že nemám v hlave absolútne nič. Takto na mňa vplýva stres. Pozdravujem pani doktorku, ktorá mi s poľutovaním oznámila, že ak budem brať takto vážne všetky veci a stresovať pred všetkým tak ošediviem. A už stačilo. Úsmev, pohoda. Pokoj, nádych a výdych. Dnes to už nejako zvládnem a prekonám samú seba. A aj keď ošediviem, tak čo? Vždy som chcela sivé vlasy. :) Keep calm B. Zdvihni zadok, ideme bojovať.


Tieto pocity som písala v utorok a stredu ráno pred maturami. Momentálne poslušne hlásim, že je streda večer, pijem teplé mlieko s medom, svet má nového pápeža a ja mám za sebou 1/5 stresov, ktoré ma čakajú. Možno to potom pôjde lepšie aj keď toto bolo asi jedno z najľahších čo ma čaká. Zvládli sme to. Dámy a páni, sme o krok bližšie k novým veciam. A či už som bola vo veľkých staromódnych šatách alebo koberci, sedela som si na drevenej stoličke pri drevenej lavici s bosými nôžkami tak, aby mi bolo pohodlne a aby som zvládla stres. Stačilo si predstaviť, že som doma a že to jednoducho musím zvládnuť a aj zvládnem. Nakoniec som to zvládla.

Pre porovnanie: ako som sa učila doma a čo už som si brala tesne ku mature. Len tak úvahu som nepísala. Podstatný je tam keks a energy drink - má to pre mňa istý význam a práve teraz sa usmievam a na niekoho myslím. Hihi




2 coments:

  1. vidíš že si to zvládla a nebola treba ani toľko stresu ;)

    OdpovedaťOdstrániť

 

ARCHIVE

Používa službu Blogger.

TRANSLATE

FOLLOW BY EMAIL

KONTAKT

fkovalcikova@gmail.com