Excusez-Moi

Alebo o tom ako si zvykám...

Tisíckrát pardón. Je mi veľmi ľúto, že som si doteraz bohužiaľ nevedela nájsť čas alebo som na to jednoducho nemala chuť či priestor, aby som sem pridala nejakú obdobnú kravinu a tým zveľaďovala blog. Jednoducho to nešlo. Život sa mi zmenil o 180 stupňov a musím si najprv na to všetko zvyknúť. Všetko je pre mňa nové. Cítim ako ako malé dieťa, ktoré sa prvýkrát dotrepalo do škôlky a snaží sa zvyknúť si na nové urevané deti, na to, že nemôže spať vo svojej postieľke a na to, že nemôže byť celé dni len doma. 

Vysoká škola prináša so sebou vraj veľa radostí i starostí. Ja som mala doteraz skôr asi samé starosti, ale prečo nie. Niekde sa jednoducho začať musí. Vybavovať to to to to to, dvakrát za týždeň sa sťahovať, zvykať si na sprchovanie v žabkách či na nenormálne spoje MHD. Top of top. Čas plynie a ako mi všetci hovorili, že si jednoducho na to zvyknem a začne sa mi to páčiť sa pomaly začína diať. Začínam si zvykať na to, že sa môj životný štýl zmenil na štýl "život v kufri", zvykám si aj na to, že večne sedím v dopravných prostriedkoch, zvykám si aj na to, že sedím večne na nechutne dlhých prednáškach a spím s otvorenými očami. 

Je naozaj zvláštne ocitnúť sa úplne v inom "svete". Pripadám si ako rozmaznaná a neprispôsobivá osoba, ktorá odmieta všetko nové. Ani sa nečudujem starým mládencom, ktorý sa nechcú odtrhnúť od matkynej sukne. Obed a teplá večera, domáca pohoda, IT prostriedky, biela technika v kuchyni, chladnička na dosah ruky, najlepšia posteľ na svete, súkromie a pokoj. Je to naozaj zvláštne zvykať si na všetko nové, smiať sa z toho, že musím šlapať 10 poschodí s ťažkým kufrom. Všetko je tak nové a ja si stále zvykám. Naozaj je to každým dňom lepšie a lepšie. 

Na otázku, ktorú mi kladú všetci ľudia naokolo, vždy odpoviem: "Zvykám si." A je to tak. Nebudem nikomu tisíckrát vysvetľovať, ako som bývala v pivnici, ako som mala vedľa vane sporák na varenie, ako som sa musela vyhrabať zo zdravotných problémov rýchlosťou blesku ani to ako sa teším keď prídem domov a objímem svoju mamku. Cítim sa tak staro... Už som dospelá krava, musím sa o seba začať starať sama (teda iba trošku). Wish me luck...


Ilustračné instragramovky z obdobia tesne pred a počas začiatku môjho "nového kufrového života". 

2 coments:

  1. povedal by som ti: "to zvládneš", ale vždy keď to mne niekto povie, mám mu chuť vypichnúť vztýčeným prostredníkom minimálne jedno oko... tak teda dodávam (oveľa mierumilovnejšie a pravdivejšie) "to prejde" ;)

    OdpovedaťOdstrániť

 

ARCHIVE

Používa službu Blogger.

TRANSLATE

FOLLOW BY EMAIL

KONTAKT

fkovalcikova@gmail.com